ukážka z knihy AKO ZABIŤ ČLOVEKA

"Možno by si chcel vedieť, čo ma trápi," pokračoval pokojne Karol. "Takí ľudia ako ty. Karieristi v každom počasí. Takí sa nikdy nestratia. Budete vždy na spoločenskom výslní, bez ideálov, bez snov... Budete prisatí ku všetkému, čo vám ponúkne výhodu. Preto som nasratý!"

"Karol, čo odo mňa chceš?" Janovi bol tento rozhovor nepríjemný. "Mňa tvoje drísty nezaujímajú. Chcel som ti pomôcť vypadnúť z tejto sračky. Každý ti vidí na očiach, že si nespokojný. Vždy si bol."

"Počas vojny som musel pracovať v utajení a takí ako ty sa korzovali po mjestečku. V horách som musel znášať potupu potlačeného Povstania, pritom mi bolo jasné, že to inak dopadnúť nemohlo. Po vojne som zistil, že takí ako ty si budujú kariéru v národnom hospodárstve, alebo Zbore národnej bezpečnosti," gestikuloval rukami a snažil sa pomaly vyslovovať slová, aby lepšie vyzneli. "Žiadna spravodlivosť. Nič. Len kopa hnoja. Stále."

Teraz už aj Jano kopol do seba poldecák, ktorý akurát priniesol šenkár. "Chápem, že si nahnevaný," poznamenal Jano. "Ale mne to budeš zbytočne rozprávať. Ja na teba kašlem."

"Tak prečo mi chceš pomôcť?"

"Kvôli Terke. Vidí, že si nešťastný, že si utrápený."

Karol sa zadíval na švagra. Zase ho prekvapil Janov zmierlivý tón. Presne ako u nich doma, keď mu navrhol útek z krajiny. Premýšľal, či naozaj nie je v Janovi aj niečo dobré, veď ho počas vojny dvakrát zachránil. V Sokolovni možno kvôli Terke, ale v Prievidzi to určite nemusel urobiť. Možno napokon nie je taký zlý, za akého ho považoval. A skutočne mu chce pomôcť.

(strana 142)