ukážky z knihy  ZABIŤ V SEBE ČLOVEKA

Pišta Sekáč pozrel na Francka. Ten akoby na to čakal, vrazil Maderovi ďalšiu radu do tváre. Mader preletel cez druhú stoličku v kancelárii a pri dopade sa udrel do hlavy.

"Vstaň, ty sviňa komunistická!" zhúkol na neho nahnevane Pišta, schytil ho pod krk a postavil ho. Mader sa s trasúcimi kolenami ako-tak pozviechal a snažil sa ustáť na nohách. Sekáč sa upokojil a pokračoval: "Tvojho syna včera prichytili s komunistickými letákmi, ako ich roznášal po domoch. Nebudem sa ťa pýtať, či o tom vieš. Už je mi to jedno. V garde si skončil a postarám sa, aby si si v tomto meste neškrtol. Ani tvoj parchant. Toho zderiem z kože a pôjde do basy. A to bude ten lepší prípad."

"Ja som to nevedel," bránil sa Mader. "Keby som to vedel, zdral by som ho. Pišta, veď vieš, že som oddaný našej veci. Nášmu štátu. Veď sme bojovali, aby odtiaľto vypadli Maďari, potom Česi. Konečne máme svoj štát. Neber mi uniformu."

"Alojz, zobrali sme ťa na staré kolená do gardy, lebo viem, že si lojálny našej veci. Ale si lojálny aj k chľastu a strácaš rozum. Nevieš si ustrážiť rodinu. Syn sa ti skurvil s komunistami. Skončil si! Vyzleč tú uniformu, lebo ti vytlčiem všetky zuby!"

Mader radšej nič nehovoril. Pomaly si rozopínal uniformu. Odev pokladal na stôl pred Hrubého, ktorý všetko sledoval ako obarený. V tej chvíli pochopil, prečo sa toto divadlo deje v jeho kancelárii. Pišta Sekáč musí tušiť o jeho aktivitách a týmto spôsobom ho zastrašuje. Keď stál zahanbený Mader v celotelových spodkoch s krvavou tvárou pred všetkými, našiel poslednú kvapku odvahy, aby sa spýtal, kde je jeho syn.

"Tvoj Jožo sedí na gestape a predpokladám, že ešte žije," skonštatoval Sekáč a demonštratívne pozrel na hodiny na stene. "Herr Stangel prišiel dnes k nám a urobil kravál. Tvoja ožratá hlava to asi nezaregistrovala. Včera v noci tvojho syna chytilo gestapo. Už dlhší čas ho sledovali. Roznášal letáky po uliciach, keď si slopal v Športke. Vieš, čo ma najviac serie? Tvojho parchanta som sledoval pár dní, lebo som vedel, že robí sprostosti, ale ten gestapácky kokot ma predbehol a chytil ho skôr než ja."

Starý Mader zopol ruky a klesol pred Sekáča na kolená. V očiach sa mu perlili slzy. Úpenlivo prosil kamaráta: "Prosím ťa, zachráň ho! Nedovoľ, aby mi ho zabili, veď to je môj jediný syn."

Pišta Sekáč nepohol ani brvou, hlavou kývol na dvere. "Vypadni. Choď domov... alebo radšej do šenku. Dobre sa ožer a potom povedz svojej tlstej žene, že si najsprostejší somár na svete."

Mader pochopil, že nič nedosiahne. Pišta tam stál ako stelesnený diabol. Šla z neho hrôza a rešpekt. Každé slovo si užíval a každé slovo vyvolávalo des. Vnímal to aj prekvapený Jano pri dverách a napokon aj jednoduchší Francek. Mader sa vytratil v zakrvavených spodkoch z ľudoprázdnej stanice. Gardisti nasadli do auta a zmizli v uliciach mesta. Výpravca Hrubý ešte dlho sedel za svojim stolom a miešala sa v ňom zúrivosť a nepokoj.

Tú noc nevedel Jano zaspať, podobne ako vtedy, keď nechtiac zabil starého Žida. Opätovne sa mu premietala drsná scéna zo stanice, ktorú mal v silnej réžii strýc Pišta. Jeho machiavelistické metódy, neustále prekvapujúce, desivé, ale zároveň lákavé, inšpirujúce a obdivuhodné. Akoby pociťoval, že sa v ňom niečo mení. Cítil strýcovu neobmedzenú moc nad ľuďmi. Vzrušovalo ho to a pristihoval sa, že by chcel mať podobnú silu. Opantávajúcu, ale hrôzostrašnú zároveň.

**********

"Možno by si chcel vedieť, čo ma trápi," pokračoval pokojne Karol. "Takí ľudia ako ty. Karieristi v každom počasí. Takí sa nikdy nestratia. Budete vždy na spoločenskom výslní. Bez ideálov a snov. Budete prisatí ku všetkému, čo vám ponúkne výhodu. Preto som nasratý!"

"Karol, čo odo mňa chceš?" Janovi bol tento rozhovor nepríjemný. "Mňa tvoje drísty nezaujímajú. Chcel som ti pomôcť vypadnúť z tejto sračky. Každý ti vidí na očiach, že si nespokojný."

"Počas vojny som musel pracovať v utajení a takí, ako ty sa korzovali po mjestečku. V horách som musel znášať potupu potlačeného Povstania, pritom mi bolo jasné, že to inak dopadnúť nemohlo. Po vojne som zistil, že takí, ako ty si budujú kariéru v národnom hospodárstve, alebo Sbore národnej bezpečnosti," gestikuloval rukami a snažil sa pomaly vyslovovať slová, aby lepšie vyzneli. "Žiadna spravodlivosť. Nič. Len kopa hnoja. Stále."

Teraz už aj Jano kopol do seba poldecák, ktorý akurát priniesol šenkár. "Chápem, že si nahnevaný," poznamenal Jano. "Ale mne to budeš zbytočne rozprávať. Ja na teba kašlem."

"Tak prečo mi chceš pomôcť?"

"Kvôli Terke. Vidí, že si nešťastný, že si utrápený."

Karol sa zadíval na švagra. Zase ho prekvapil Janov zmierlivý tón. Presne ako u nich doma, keď mu navrhol útek z krajiny. Premýšľal, či naozaj nie je v Janovi aj niečo dobré. Možno napokon nie je taký zlý, za akého ho považoval. A skutočne mu chce pomôcť.

**********

Bezpečnostné zložky sa postupne vytrácali. Jano hľadel do otvorených dverí majestátnej budovy. Akási neviditeľná sila, možno len obyčajná zvedavosť, ho neustále nútila vstúpiť dnu. Odvážil sa. Priestory chrámu dôverne poznal. Boli doby, keď sem chodieval každý týždeň, ako dieťa častejšie. Po vojne a vstupe do strany sa vyhýbal návštevám, za čo ho matka občas počastovala. Jano jej vysvetlil, že si z pozície svojej funkcie musí dávať pozor a nemôže navštevovať podobné ustanovizne. Preto mu nerobil problém súhlasiť s akciou "K" a spečatiť ju podpisom. Netušil však, ako to na neho zapôsobí.

Rozhliadol sa po barokovej chrámovej lodi. Pred ním sa majestátne vypínal hlavný oltár. V kláštore bolo šero. Sochy pri oltáry pootočili hlavu. Dívali sa mu do očí. Postavy z biblických obrazov po oboch stranách stien sa tiež otočili k nemu. Všetci uprene hľadeli Janovi do očí, akoby mu chceli položiť otázku. V ušiach mu zaľahlo. Cítil tieseň. Mal pocit, že klenba chrámu klesá na jeho hlavu. Preľaknutý sa otočil a chcel utiecť. Pri svätenej vode sa zastavil. Obzrel sa do priestoru chrámu. Nič sa nehýbalo. Nikto na neho nepozeral. Všade bolo ticho. Meravým pohľadom prechádzal po interiéri. Úzkosť a strach sa pominuli. Do žíl sa navrátila sila. Nevídaná sila. Pyšne dvihol bradu. Cítil, že sa stal Bohovi rovnocenným.

**********

Hrubý sa išiel zblázniť. Dokedy to bude trvať? To neustále šikanovanie, výsluchy, hanba pred kolegami, keď si pre neho prídu pred vrátnicu, a všetko stále dokola. Otázky, otázky. Stále to isté. Do úplného zbláznenia. Veď nič zlé neurobil. Veď aj tomu Janovi povedal len pravdu. Prečo ho za to trestá? Nemal by svoj hnev upriamiť na svojho brata? Z rozhovoru s Petrom usúdil, že sa s ním Jano o tom ešte nerozprával. Prečo netrestá Petra? Prečo?

Zima sa už hlásila, ale prvý sneh ešte nepadol. Hrubý šiel po chodníku a blížil sa k svojej bytovke. Po druhej strane oproti šiel opäť neznámy muž v kabáte so zdvihnutým golierom. Rozhodol sa. Krížom prešiel cestu a zastavil sa pre mužom. "Dajte mi svätý pokoj!" dôrazne sa ohradil.

"Čo prosím?" prekvapene zastal neznámy.

Hrubý ho udrel päsťou do tváre a muž padol na chodník. "Dajte mi už svätý pokoj!" zopakoval slová, kolenom pritlačil muža k zemi a začal ho päsťami mlátiť hlava-nehlava. Muž sa nestihol brániť. Nečakal útok. Hrubý ho neustále bil, až sa na chodníku objavila krv. Okoloidúci ľudia sa zhrozili a v panike kričali, aby niekto zavolal Verejnú bezpečnosť. Jeden študent vbehol do neďalekej telefónnej búdky privolať pomoc.

Neďaleko stojaci muž v dlhom kabáte s klobúkom na hlave vytiahol malú vysielačku a potichu volal na Štátnu bezpečnosť. Pochopil, čo sa stalo. O pár minút prišlo auto, v ktorom sedeli Jano Mládek a Francek Novotný. Muž k nim rýchlo nasadol. "Zmýlil sa," lakonicky skonštatoval agent.

Všetci traja sledovali ako privolané auto Verejnej bezpečnosti zastavilo pri incidente a dvaja policajti spacifikovali agresívneho Hrubého. To už prišla sanitka a nakladala bezvládne telo obete.

"Zajebalo mu," pokračoval agent v aute. "Myslel si, že ho ten chlapík sleduje."

"Praskli mu nervy," súhlasil Jano a dal pokyn Franckovi, aby odišli. Auto pomaly prešlo popri mieste útoku, pri cintoríne zabočilo doľava a zmizlo z dohľadu.